Stano Lajda

Stano Lajda patrí na Slovensku nepochybne k ojedinelému fenoménu maliara, stojaceho na pomyselnej hranici figurálneho realizmu, surrealizmu či fantaskného umenia. Neusiluje sa priradiť k žiadnemu súčasnému prúdu, nesnaží sa byť za každú cenu moderný, ale vytvára si osobitý umelecký program, založený na znalosti a obdive k časom prevereným kvalitám umenia quatrocentra.

Hoci veľmi dobre pozná aj najnovšie trendy v súčasnom umení, neopustí figurálny realizmus, ktorý tvorí hlavnú líniu jeho tvorby až doposiaľ. Súčasnym a aktuálnym sa výtvarný prejav Stana Lajdu stáva prostredníctvom metafor. Tradičná realistická forma je len dokonalým prostriedkom pre vyjadrenie netradičnej myšlienky. Vedomé odmietanie remesla v maliarskom prejave je Lajdovi cudzie, nerobí tak v žiadnom formáte, či už maľuje veľkorozmerné plátno alebo maličkú miniatúru.

Na konci 80-tych rokov vznikajú prvé významnejšie diela, v ktorých je zreteľný už vyhranený umelecký názor Stana Lajdu. Odpútava sa od malých formátov, popri kresbe sa stále viac venuje olejomaľbe, ktorú vytvára prepracovaným rukopisom hladkého povrchu starých majstrov. Od počiatku kladie veľký dôraz na precíznu realizáciu používaných techník. Spontánny prejav nahrádza premysleným a detailným prepracovaním kompozície. V jeho diele je skutočná snaha o neustály kontakt s divákom. Nevyčlenuje ho zo svojho sveta, skôr naopak. Snaží sa vtiahnuť ho do vnútra obrazu, kde mu ponúka vlastné interpretácie. Priebežne sa v tvorbe vracia k vyváženej, statickej, centrálnej kompozícii, ktorá akoby bola odrazom renesančného ducha, alebo skôr obdivu a úcte k Leonardovej Poslednej večeri.

Popri použitej technike je pre dotvorenie atmosféry v jeho obrazoch veľmi dôležitá farebnosť. Tá sa výrazne mení v závislosti od námetu. Stano Lajda je vynikajúci kolorista, dokáže prechádzať od sýtych farieb až k monochrómnej šedi. S nenútenou ľahkosťou mieša farby od nepatrných odtienov, a napriek ich úspornosti vytvorí predstavu reálneho sveta, do ktorého obraz diváka prenáša.

Prepracovaná kompozícia, dokonale zvládnutá technika a farebné súzvuky a kontrasty vytvárajú jednotnú líniu pre zobrazenú myšlienku. Väčšina Lajdových diel vzniká postupne, od zachytenia momentálneho nápadu na kúsok papiera vo forme spontálnneho náčrtu, cez varianty skíc a štúdie s použitím modelu. Od počiatočnej idei ku konečnej realizácii diela ubehne niekedy i viac ako päť rokov. Akoby si sám autor chcel potvrdiť, že jeho nápad je nadčasový, alebo že s odstupom času sa naň dokáže pozrieť z nadhľadu. A tak je len prirodzené, že Stano Lajda vždy pracuje na viacerých obrazoch súčasne. A hoci sa takto rozpracované diela môžu líšiť v náročnosti témy či techniky, stáva sa, že ich dokončí takmer v rovnakom čase.

Stana Lajdu nemožno nespomenúť aj ako ilustrátora. Od začiatku 90-tych rokov sa venuje ilustrovaniu prevažne detských kníh, do ktorých obrázkoch vkladá svoj osobitý humor a schopnosť vcítiť sa do sveta detí.

S určitým konzervatívnym prístupom, najobľúbenejším materiálom, na ktorý maľuje, je tradične pripravené plátno, ale výnimkou nie sú ani sololit či preglejka. V obrazoch s kombinovanou technikou pracuje s temperou, akvarelom i pastelkami. Vynikajúco ovláda techniku suchého pastelu (Raz sa všetci stretneme v Riu, Stalo sa v Egypte), ktorá sa často objavuje i v jeho komerčných dielach – kvetinových a mestských zátišiach. Osobitný vzťah môžeme vycítiť k technike kresby ceruzou. Napriek monochrónym tónom čiernej, šedej a bielej, dokáže Lajda do obrazu preniesť pocit hĺbky farebného sveta maľovaného olejom.

Tak je tomu i v jednom z jeho raných diel, ktorým sa vracia do vlastnej minulosti, k zážitkom z čias štúdií – k osudu človeka, ktorý ho zaujal. Je to príbeh starého muža – Ľudovíta Šuryho, zachyteného v spomienkach autora v jeho intímnom svete, uprostred svojho Múzea sociálnych emócií. Toto nezvyčajne poetické dielo je predobrazom toho, čo sa bude v Stanovej tvorbe neustále objavovať – jemu blízky ľudia, ktorých podobu prepožičia aktérom na svojich obrazoch.

Často sa v rôznych súvislostiach stretávame so spodobením jeho manželky, ako je napríklad nežný portrét krásnej ženy s dieťaťom v náručí ako Fotka z rodinného albumu v Galérii Leonardových madon. ‘Prerafaelistické’ Zvestovanie, zasadené do starého okenného rámu, zachytáva jej tvár ako v postave archanjela Gabriela, tak aj samotnej Márie. Vidíme ju aj ako symbol ľudstva v Sibylinej apokalyptickej vízii konca sveta na obraze Tri kométy i ako tajomnú ženu v Stalo sa v Egypte. Zadumane na nu môžeme hľadieť pri myšlienkach na to, ako Raz sa všetci stretneme v Riu.

V protipóle voči takýmto emotívne podfarbeným dielam stoja námety s groteskným nádychom, kde umelec kladie vedľa seba kontrasty, v ktorých akoby divákom kládol otázky. V obraze Príbeh slečny Gotiky a pána Baroka s humorom a štylizáciou v personifikovaných postavách nechá vyniknúť typické ‘cnosti’ a ‘neresti’ týchto v princípe proti sebe stojacich období.

Dôležitým momentom, ktorý sa v obazoch Stana Lajdu často objavuje, sú citácie iných autorov. Či už sú to diela umelcov vrcholnej renesancie, ale i voľné interpretácie prvkov z tvorby napr. Salvatora Dalího, Andyho Warhola či Pabla Picassa. S dávkou neskromného humoru a irónie cituje i vlastné diela (Strážca starého depozitu). Reinterpretáciu diel starých majstrov i majstrov 20. storočia, ktorým dáva inú dimenziu, si môže ako výborný kopista dovoliť s vedomím, že každá nezvládnutá kópia by znížila silu jeho vlastnej výpovede.

Medzi azda najznámejšie obrazy patrí so značnou dávkou odvahy a zdanlivej neúcte obraz nazvaný Prvá verzia Mony Lízy, pri ktorej Leonardo zistil, že menej je niekedy viac. Kombinácia presnej i keď zväčšenej kópie s karikatúrnymi prvkami nenecháva nikoho ľahostajným, buď sa im obraz zapáči, alebo ho pobúrený tvrdo odsudzujú. Ale pri poznaní Lajdovho diela a jeho vzťahu k Leonardovej tvorbe je zrejmé, že vytvoril parafrázu na slávny obraz Gioccondy, ako reakciu na mnohé zvrátené úvahy o jej záhadnom úsmeve, o jej živote alebo identite. Žena s cigaretou v ruke v nadživotnej veľkosti sa všetkým týmto ‘teóriám’ vyškiera s krivými zubami. Aby nikto nepochyboval o vážnosti, ktorú majster Leonardo má v tvorbe Stana Lajdu, uprostred ruín zboreného kláštora s Poslednou večerou nás autor žiada ‘Neusmievajte sa, prosím’ a nad týmto svetom sa na krídlach Leonardovej fantázie opäť vznáša, tentokrát nezmenená Giocconda.

Zrkadlo duše je až poetická hra tvarov opierajúcich sa o kontrast povestnej ošklivosti tváre Michelangela a jeho čistej duše, v jeho nesmrtelných sochách, ktoré sa stávajú odrazom jeho profilu.

Kto je teda podľa Stana Lajdu väčší, významnejší tvorca? Leonardo? Michelangelo? Obrazom Súboj titanov nám naznačuje, že zrovnávanie takýchto géniov je zbytočné, tento boj nemôže nikto vyhrať. Len na Ostrovoch gigantov, ako na pilieroch slávy i osamotenia, sa títo géniovia minulosti ocitnú nad hladinou rozbúrených vôd zabudnutia. Môžeme sa však klanať novodobému krížu Andyho Warhola, z ktorého sa na nás usmievajú symboly prosperity a absurdnosti sveta. Medzi diela demonštrujúce Lajdovu inšpiráciu momentálnym nápadom, pri čítaní časopisu Geo, patrí obraz Našiel som slona Salvatora Dalího, kde sa na nás spolu s portrétom tohto extravagantného Španiela upiera pohľad akoby jeho zoomorfného dvojníka – slona s daliovsky zahnutými klami.

Niekoľkokrát sa Stano Lajda dotýka kráľovského majestátu, vždy bez ilúzií a falošnej úcty, veď aj Kráľ na záchode je len človek a intimita miesta, kam každý chodí pešo, ho donúti niekedy zamyslieť sa i nad sebou samým. Vysmieva sa bláznivosti Šašovej myšlienky, keď sediaci v tieni trónu lačne baží po korune, vláde a moci.

V ďalšom okruhu námetov sa neustále odráža náboženstvo, či presnejšie povedané viera, ktorá výrazne formuje osobnosť autora. Akoby cítil potrebu vyjadrovať sa k morálnym a spoločneským normám. Je ako človek, ktorý kráča životom a je neustále konfrontovaný s voľbou ďalšej cesty na každom novom rázcestí. Tak ako v Povolaní sv. Matúša, kde sa objavuje multiplikovaná citácia z Leonardovej Poslednej večere. Výrazne osobitým riešením je obraz Vzkriesenie Lazára, ktorý akoby tenkou pupočnou šnúrou spojený s Bohom prepája náš pominutelný svet s nadzemským. Hľadíme na neho očami samotného Krista, ktorý k nemu vystiera žehnajúce ruky.

Porovnaniu dokonalého ‘božského, nadzemského’ sveta a nášho nedokonalého odrazu sa venuje aj v jednom zo svojich posledných obrazov – Ako v nebi, tak i na zemi. Ruky nám pred očami vytvárajú tajomné i zrejmé znaky, ktorých symbolika má priamy vzťah k veciam božským i zatracovaným. Náboženským témam blízke sú obrazy ponorené do vlastnostného sveta úvah, keď sa Judáš na obraze Tridsať strieborných sklána nad odmenou za zradu a v tichu a zdesení si snáď uvedomuje cenu života a priateľstva, ktoré sa nedajú vyvážiť žiadnymi peniazmi. Alebo nás Stano Lajda vtiahne do interiéru monumentálnej katedrály, s dokonalo prepracovanou perspektívou, v ktorej len dotyk božského svetla môže opäť stvoriť človeka (Stvrenie adama).

Až naratívne súčasný sa stáva Stano Lajda v dielach opierajúcich sa o politický kontext našej doby. Zamrazí nás súvislosť minulosti s prítomnosťou, keď tak ako pri Vykonštruovanom obvinení Krista, v pozadí ešte len súd začína a pisár v popredí už píše rozsudok. alebo keď hľadíme na prekvapenú mladú ženu, tak ako Posledná ‘návšteva’ u Marilyn Monroe, krátko pred tým ako spáchala ‘sebevraždu’. Či s trochou irónie pozeráme do tvári zastrelených osobností na terčoch Americkej strelnice. To nie je len snaha o realizmus. Ten sa stáva iba prostriedkom na to, čo chce autor vysloviť, a neskrýva sa pritom za ťažko zrozumiteľné gestá.

Koncom devädesiatych rokov sa Stano Lajda ešte v niekoľkých interpretáciách vráti k citáciám. Niekde na pomedzí maľby a objektu stojí dielo Korzet umenia, ktorým chce autor len sucho konštantovať, že nemôže zviazať vplyv moderny na súčastníkov. A životom unavený Leonardo sa ako Strážca starého depozitu uprostred svojich obrazov opiera o súčasnosť. Ani zdesené pohľady Raffaelových svätíc v múzeu moderného umenia nič nezmôžu. Aj malý chlapec (autorov syn), sediaci na parapete otvoreného okna pri svojich plyšových koníkoch, hľadí ‘do sveta’ a vidí tam skutočné koníky, cválajúce ako čas, ktorý nik nezastavý.

Reflexie minulosti, ktoré stáli na počiatku Stanovej tvorby, sú jej trvalou inšpiráciou. Vynárajú sa aj na starej povale s dievčatami s melancholickými pohľadmi v popredí. Opäť tu stretávame portrét jeho manželky, spolu s jej mladšou sestrou. Divák sa akoby stal súčasťou Spomienky anjela s jedným krídlom, vznášajúcim sa nad nostalgiou zašlých čias. Zážitok z dovolenky v Chorvátsku, z krajiny na konci dvadsiateho storočia ťažko skúšanej vojnou, vystihuje scéna Pred domom č. 8. V ľudoprázdnej ulici zvieratá preberajú vlastnosti človeka v neustálom boji dobra so zlom. To len ľudský duch má krídla ako holubica na obraze a môže uniknúť číhajúcej šelme.

Stano Lajda jasne dokazuje, že zobrazený námet je len dobre vyslovenou vetou či názorom. Silu výpovede si uvedomuje aj v jednom z posledných diel nazvanom Návrat katanov, ktorý rozmermi patrí k najmenším za posledných 15 rokov. Autor akoby tu dvíhal varovný prst na diváka, ktorého sa snaží vytrhnúť z letargie a ľahostajnosti voči vlastnému osudu. Odklonil sa od popisného realizmu, rukopis viac pripomína skicu. Námet azda až príliš polopatisticky a teatrálne zachytáva zabijakov pochodujúcich so šibenicami, zakrvaveným klátom a sekerami, ktorí pôsobia spočiatku až smiešne. Kým si neuvedomíme, že katani už-už prekračujú starý rám a vstupujú i do nášho ‘bezpečného sveta’.

V celej doterajšej tvorbe sa Stano Lajda snaží oslovovať svojho diváka prostredníctvom akýchsi symbolov. Na obrazoch kladie otázky a hľadá i odpovede. Nesnaží sa mystifikovať a klamať, aj keď sa dotýka morálky – nemoralizuje. Nehľadá konštruktívnu kritiku, či absolútnu pravdu. Ak je dogmatický a tradicionalistický tak len tým, že je vo svojom výtvarnom názore úprimný a nehrá sa na niečo, čím nie je. Je maliar neskutočnej skutočnosti a hoci zrozumiteľná forma realistickej kresby a maľby je to, čím Stano Lajda v prvom momente zaujme, až pochopenie myšlienky autora vytvorí jeho komplexnú podobu. Viac významová symbolika, ktorú používa v svojich dielach však dáva divákovi možnosť aj vlastných interpretácií.

www.stanolajda.eu